Bea Benková – z bankárky poradkyňa na úspech žien
„Pomáham ženám, aby mohli žiť výnimočný život a niečo zmysluplné za sebou zanechať!“
Poznáte to, v sobotu večer prepínate televízne kanály, hľadáte pekný film alebo dobrú zábavu. Zastavila som sa pri jednom rozhovore. Najskôr ma zaujala jej tvár a tajomný úsmev, ktorý jej počas celého rozhovoru z tváre nezmizol. Ako Mone Lise. Započúvala som sa do niekoľkých viet a potom som uprene sledovala až dokonca. Zaujal ma život a osud tejto mimoriadne zaujímavej mladej ženy zo Žiliny, ktorá dnes žije a pracuje v Londýne.
„Narodila som sa v Žiline. Moji rodičia boli pôvodne učitelia a pochádzali z okolitých dediniek. Časom sa vypracovali na významnejšie pozície vo vzdelávaní a nám so sestrou od malička vštepovali, že vzdelanie je pre úspešný život to najdôležitejšie. Vzdelanie, ktoré nadobudneme nám nemôže nikto vziať. Vraveli, že keď budeme vzdelané, tak budeme slobodné a nezávislé. Žili sme skromne, ale na vzdelávanie sme mali viacmenej neobmezdený rozpočet. Keď sme chceli nové oblečenie, topánky alebo peniaze na zábavu, tak sme so sestrou museli s rodičmi vyjednávať. Ale keď išlo o knihy, o kurzy, alebo o poznávacie zájazdy, nebol problém a peniaze sa vždy našli. Ako rodina sme spolu veľa cestovali, objavovali sme prírodné a kultúrne krásy a rodičia nás pri každej príležitosti učili poznať svoju vlastnú hodnotu.“
Tak ako to videla u rodičov, aj ona vždy chcela pomáhať iným.
„Vždy som túžila študovať psychológiu a pracovať s ľuďmi. Od malička sa na mňa obracali kamarátky, aby som im poradila a ja som ich veľmi rada podporila najlepšie ako som vedela. Vtedy som si však myslela, že samotná psychológia ma neuživí a neumožní mi zarobiť toľko, aby som sa v prípade potreby vedela postarať aj o svojich rodičov. Tak som hľadala niečo, kde by som vedela spojiť môj záujem s kariérou. Zamerala som sa teda na ekonómiu a začala študovať na Národohospodárskej fakulte makroekonomiku, bankový systém a menovú politiku. Vždy ma zaujímali širšie súvislosti a schopnosť ovplyvniť systém a verila som, že týmto spôsobom budem vedieť čo najviac ľuďom pomôcť, aby žili lepší život. Pomáhať ostatným bolo pre mňa dôležité a prirodzené. Boli sme tak so sestrou vychované. Moja mama vždy pomáhala druhým. Mala výbornú pracovnú pozíciu a svoje skúsenosti a dobré kontakty využívala na pomoc komunite ľudí okolo nás. Jednému sprostredkovala vhodné zamestnanie, inému pomohla pripraviť sa na vysokú školu, ďalšiemu zase rekvalifikovať sa a začať podnikať. Všimla som si, že do čoho sa pustila, vždy to robila pre ľudí, aby im pomáhala. Inak jej to nedávalo zmysel. Aj ja som žila v tom, že raz aj ja budem dobre zarábať, aby som mohla pomôcť ostatným a to nielen tým bezprostredne okolo mňa. Na diskotéky som nechodila, sústredila som sa na štúdium a rôzne koníčky. Chcela som všetko vedieť a poznať. Keď som mala 17 rokov, veľmi rýchlo som sa naučila po anglicky. Využila som to, že moja mama založila jazykovú školu, ktorá ako prvá v Žiline mala lektorov z Anglicka. Neskôr som sa s nimi spriatelila a uvedomila si, ako veľmi ma angličtina baví. Vtedy sa ešte nedalo tak ľahko študovať v zahraniči ako dnes. Ako jedna z prvých som odišla do Británie na tri mesiace ako opatrovateľka detí, zažiť inú kultúru a zdokonalila sa v angličtine. Neskôr som si urobila jazykový certifikát a skúšky na Britskej rade. Splnil sa mi sen a v angličtine som bola ako doma.”
Počas štúdia na Národohospodárskej fakulte ju ovplyvnilo stretnutie s Brigitou Schmögnerovou.
„Na začiatku druhého ročníka som bola náhodou na konferencii pre mladých sociálnych demokratov, kde som hovorila o mojej vízii pre Slovensko a o tom, ako by mohli spolupracovať politické strany. Hneď potom za mnou prišiel podpredseda jednej strany mladých a povedal mi, že mu veľmi pripomínam pani Schmögnerovú. Či by som sa s ňou nechcela stretnúť. Práve vraj hľadá asistentku. Po našom stretnutí si pani Schmögnerová vybrala práve mňa. To ma ovplyvnilo podobne ako moji rodičia. Uvedomila som si, že nestačí mať len nejakú pozíciu. Dôležité je byť fundovaný, stať sa odborníkom. Ľudia si vás musia vážiť za to, čo viete a nie za to, kde sedíte. A taká je pani Schmögnerová. Múdra a pritom veľmi pokorná. Presne vedela čo hovorí a mala veľmi silné sociálne cítenie. Uvedomila som si, že sa neoplatí niečo preskočiť. To ma ešte viac pripútalo k štúdiu. Chcela som študovať v zahraničí a urobila som všetko preto, aby sa mi to podarilo. Najskôr to bol Rotterdam v Holandsku. Tam som zistila aký dôležité je mať vlastný názor a schopnosť si ho obhájiť. Profesori si všímali študentov a hodnotili podľa toho, ako dobre vedeli diskutovať. Aby som uspela, musela som sa nielen naučiť jednu kapitolu, ale naštudovať všetko k danej téme a potom nahlas prezentovať svoje názory a obhájiť svoje závery. Veľmi ma to vyprofilovalo. Keď som sa po roku vrátila, rozhodla som sa v štúdiu zamerať na bankový dohľad. Opäť ma to ťahalo do zahraničia. Žiadala som o ďalšie štipendiá a nakoniec sa mi podarilo dostať sa na prestížnu univerzitu v Oxforde vrámci doktorantúry. Tieto štipendia sa získavajú veľmi ťažko, dostanú ich možno 5 ľudia v krajine. Následne som dokončila špecializované magisterské štúdium v Medzinárodnom centre obchodníkov na kapitálových trhoch v Readingu, ktoré mi neskôr ako cudzinke otvorilo dvere do Londýnskeho finančného centra.”
Aký bol život v cudzine bez rodiny, na ktorú bola Bea veľmi naviazaná?
„Každý pobyt v zahraničí priniesol niečo nové pre mňa a pre moju rodinu. Spočiatku to bolo náročné pre obidve strany, kedže sme sa videli len raz, dvakrát za pol roka. Neskôr sme si na nový režim zvykli. S rodinou som bola v úzkom kontakte nielen cez email a telefonicky (vtedy ešte nebol skype), ale ma aj prišli navštíviť. Vždy som mala možnosť rozširovať si svoje obzory a stretávať sa s novými ľuďmi, čo mojich blízkych tešilo. V Oxforde sa mi napríklad veľmi páčilo. Zrazu som sa ocitla na jednej z najprestížnejších univerzít medzi svetovou elitou. Boli tu ľudia z veľmi bohatých rodín, aj mladí šikovní študenti na štipendium podobne ako ja. Našla som si dobrých priateľov, niektorých na celý život. Napríklad s Donnou, dievčaťom mne veľmi podobným, z juhokórejskej rodiny, ktorá emigrovala do USA, som stále v kontakte a pritom žije vo Washingtone. Čo ma fascinovalo na štúdiu na týchto zahraničních univerzitách je, že si môžete vybrať čo vás baví. Môžete naraz študovať napríklad ekonómiu, psychológiu a hru na klavír a rôzne to kombinovať. U nás sa rozhodnete, že budete študovať ekonómiu, a päť rokov ju študujete. Keď chcete ísť na doktorantúru, tak zas len ekonomiku. Na západe môžete vyštudovať fyziku a pritom medzinárodné vzťahy. Tam sú mladí ľudia vzdelávaní, aby boli v živote lírdami a nútení, aby mali rozhľad, nielen odbornosť.”
Po štúdiách začala pracovať v pobočke Europskej banky v Londýne.
„Dostala som sa do holandskej banky ABN AMRO. Páčilo sa mi tam, lebo som mala pocit, že môžem robiť to, čo ma baví. V banke som pracovala na oddelení obchodu z cennými papiermi, kde som mala na starosti 600 obchodníkov a dozor nad správnoťou ich obchodovania. Bol to obrovský nápor. Stále som bola v strehu. Napríklad keď si obchodník nie je istý či môže uzatvoriť nejaký obchod a má na rozhodnutie len pár sekúnd. Mojou zodpovednosťou mu bolo povedať áno alebo nie. A ak bolo rozhodnutie nie, tak v okamihu vysvetliť prečo. Všetko bolo nahrávané a v hre boli často stovky millionov libier. Tam som sa naučila byť veľmi pohotová.”
Nedali jej pocítiť, že je z malého Slovenska
„Táto banka bola veľmi kozmopolitná. Pracovali v nej ľudia z celého sveta a ja som prišla s uznávaným špičkovým vzdelaním v Anglicku. Stále však čelíte veľkej konkurencii. Keď som išla na tú pozíciu, dostali možno 4 tisíc prihlášok a brali 40 ľudí. Na moju konkrétnu pozíciu zobrali len mňa. Pri výbere si ma preverili snáď zo všetkých strán. Ak si vás však už vyberú, tak je jedno odkiaľ ste. Vybavili mi pracovné povolenie, ale museli dokázať, že some lepšia ako Briti.” V tejto banke som bola vyše tri roky, potom som prešla do Kráľovskej škótskej banky, kde som zostala ďalšie tri roky.
Sústredila sa nielen na prácu, ale aj na osobný rozvoj
„Na Západe je ale zvykom, že sa ľudia rozvíjajú aj popri práci. Nemusí to byť pritom vôbec zamerané na vašu profesiu. Robíte napríklad rôzne tréningy, venované záujmom a osobnému rozvoju. Ja som sa napríklad vrátila k hudbe. Po 10 rokoch som znovu začala hrať na flautu. Dokonca som zorganizovala aj benefičný koncert v Londýne, kde bok po boku vystúpili známi hudobníci a aj nadšenci ako ja, ktorí nikdy nehrali pred verejnosťou. Začala som sa znovu venovať pre mňa dôležitým oblastiam, na ktoré som už zabudla.”
Dôležité životné míľniky
„V živote som mala také dva míľniky. Ako som začala robiť bankovníctvo, myslela som si, že si napĺňam svoj sen. Bola som veľmi spokojná, a začala som sa rozvíjať aj v oblastiach, ktoré som predtým nerobila. Keď rastiete, otvára sa vám nový svet, všimate a uvedomujete si aj to, čo predtým nie. Začala som si všímať svojich kolegov v banke a pýtala som sa sama seba koľkí z nich sú tu šťastní? Nevidela som ich tam veľa. Mnohí fungovali skoro ako stroje. Tí na exponovaných pozíciách tvrdo pracovali, lebo vedeli, že ak vydržia 10 až 15 rokov, zarobia si toľko, že budú mať dosť do konca života. Potom plánovali, že odídu a budú konečne robiť to čo, ich baví. Tejto logike som rozumela, hoci sa mi zdalo, že keď si zvyknú na tento životný štýl, nikdy nebudú mať dosť. Začala som sa pýtať kolegov, čo majú radi na svojej práci, čo milujú. Mnohí odpovedali, že keby nemali veľkú hypotéku na veľký dom a ich deti neprotrebovali drahé súkromné školy, už by v banke neboli. Mňa už táto práca nenapĺňala a tak som začala rozmýšľať, že odídem. Okrem toho som nemala žiadnu výhovorku, že som niečím viazaná.
Druhým míľnikom bol osud mojej maminky. Stále mala pocit, že nemôže odísť do dôchodku, pretože sa bez nej firma a ľudia, ktorým dáva prácu nezobídu. Tešila sa, že sineskôr užije viac cestovania a bude robiť len keď bude mať chuť a to, čo ju baví. Tak ako ona mnohí z nás žijeme v ilúzii, že to niekedy naozaj raz príde. Bez toho, aby sme sa rozhodli a konali, sa však často z niekedy stane nikdy. Keď sa v 63 rokoch konečne rozhodla, že odíde do dôchodku a odstúpila zo svojej manažerskej pozície, bola veľmi štastná. Vtedy však už bolo neskoro. V priebehu pár mesiacov jej diagnostikovali rakovinu. Keď jej oznámili diagnózu, len sa smutne spýtala: ”Prečo práve teraz, keď mám konečne čas žiť?” Sedela som vedľa nej a mala pocit, akoby mi išlo prasknúť srdce. Bola to pre mňa nesmierna bolesť. Nemohla som ani poriadne dýchať. S mamou som si veľmi podobná a v tej chvíli som si uvedomila, že musím konať teraz a nie čakať na dôchodok, aby som začala robiť to, čo ma baví a napĺňa. Vtedy som sa rozhodla odísť z bankovníctva. Môj vtedajší život bankárky bol síce lukratívny, ale nesmierne vyčerpávajúci. Okrem toho som prešla zmenou pozícii a nová rola mi nevyhovovala. Viac a viac som sa realizovala mimo pracovnej doby, koučovaním a trénovaním ľudí a rozbiehaním nových projektov. Mala som pocit, že žijem dva životy.
Veľa ľudí mi vravelo, že keď budem ja štastná, bude to blahodárne pôsobiť aj na moju mamu. Bolo na čase. Vždy sú totiž nejaké dôvody alebo výhovorky, aby sme nemuseli nič zmeniť a byť zodpovední za svoj vlastný život. Žiaden dôvod ma už však nevedel zastaviť, aby som ďalej odkladala svoj život na neskôr. Veľmi mi pri tom pomohol môj manžel.”
Manžel Slovák, ktorého stretla v Londýne
„Nikdy som si predtým nemyslela, že sa vydám za Slováka. Stretli sme sa náhodne pri sledovaní majstovstiev sveta v hokeji medzi priateľmi v jednej Londýnskej krčmičke. On bol pre mňa ako zjavenie. Svetobežník, ktorý tiež študoval na špičkových univerzitách v zahraničí, pracoval ako konzultant pre firmy v rôznych krajínách sveta, žil v Amerike a neskôr v Británii. Neskôr ako prvý z nás odišiel zo sveta veľkého biznisu a začal robiť to, čo ho baví. V tej pohnutej dobe to bol on, čo mi povedal: ”Teraz je čas na zmenu pre Teba. Neboj sa, zvládneme to.” Osobne nebolo ľahké zanechať zabehnuté a vydať sa na úplne novú cestu, na ktorej mi moje vzdelanie, pracovná pozícia a tituly nebudú automaticky otvárať všetky dvere. Uvedomila som si, že sa budem musieť presadiť bez toho, aby som povedala, v ktorej banke pracujem a že mám hodnotu aj bez toho, aby som sa spoliehala na svoje tituly. Dala som výpoveď. A sľúbila som si, že rok nebudem nič robiť, aby som získala odstup. Bolo načase opustiť starý svet, aby som mohla objaviť úplne nový svet. Cítila som, že keby som to neurobila, zostala by som vo finančníctve. Vedela som, že chcem pomáhať ľuďom. A konečne som našla odvahu to urobiť spôsobom pre mňa najprirodzenejším.”
„Mala som vtedy 30 rokov. Spomalila som a viac som sa zamerala na osobnostný rozvoj. Zaujímala som sa o podnikanie. Začala som cestovať. Pravidelne som lietala do Los Angeles. Bola som na konferencii v San Franciscu a na Bali. Chcela som na vlastnej koži spoznať nové možnosti. Manžel ma v tejto fáze veľmi podporoval. Rozprávala som sa aj veľa so šamanmi, astrológmi a liečiteľmi. Aj kvôli mojej chorej mame som si vtedy povedala, že budem skúmať úplne všetko. Keď máte v stávke život niekoho koho milujete, urobíte čokoľvek. Zabudnete na predsudky a skúsite všeličo.
Vtedy som si uvedomila, že chcem byť prínosom pre ženy a pomôcť im žiť plnohodnotný život. Okrem toho, dnešný meniaci sa svet potrebuje ženskú energiu. Keď som bola v bankovníctve, videla som, ako sa veľa žien vzdáva svojej ženskosti a snažia sa byť ako muži aj keď nemusia. Len nevedia ako na to. Strácajú časť seba a je to vyčerpávajúce. Rozhodla som sa preto zamerať sa na prácu so ženami, ktoré sú líderkami v tom, čo robia. Ak dokážu byť ony pozitívnym príkladom pre ostatné ženy a ukázať, že vieme byť úspešné a pritom ženské, plné energie a radosti a zároveň harmonicky vychádzať s mužmi, tak budem vedieť, že som bola prínosom. Okrem toho, som veľvyslankyňou mimoriadnych žien a zo skúseností viem, že skutočné zázraky sa dejú, keď spojíte dve alebo viaceré mimoriadne ženy.
Poviem aj jeden osobný príklad. Moja sestra Tatiana, ktorá je doktorkou práv, sa ešte počas toho, ako pracovala ako notárka v Bratislave, stala mojou klientkou. Skúmali sme čo by ju naozaj bavilo robiť a napĺňalo a kde by využila čo najlepšie svoj talent. Vždy mala vkus a milovala módu. Objavila, že chce umožniť ženám i mužom, aby mohli prirodzene žiariť a vždy sa cítili príjemne a príťažlivo v tom, čo majú oblečené. Zoznámila som ju s jednou známou stylistkou v Londýne, ktorá pracuje s módou a štýlom pre ženy a mužov zo sveta podnikania a showbisnisu. Po roku sa sestra stala jej obchodnou partnerkou a teraz pôsobí ako poradkyňa pre farby, štýl a imidž pre klientov v Londýne a v Bratislave.”
V čom je podstata Beinho know how
„Už predtým, ako som začala vytvárať svoje vlastné know how a začala som pracovať so ženami po celom svete, dlho som koučovala a trénovala ľudí v oblasti osobného rozvoja a tímovej spolupráce. Na začiatku som si povedala, že vo svojom prístupe k ženám budem integrovať to najlepšie, čo vo svete nájdem. Zahrnujem teda veľa inovatívnych postupov ako byť sám sebou, komunikovať, objaviť a využívať svoj talent v práci a v podnikaní, ako žiť zmysluplne, naplniť svoje poslanie a pri tom budovať skutočné bohatstvo. Napríklad, pracujem so ženou, ktorá je expertka vo svojej oblasti v Británii. Keď sme začali spolupracovať, bola spokojná úspešná podnikateľka, šťastná matka a všetko vyzeralo v poriadku. Najala si ma na to, aby som jej pomohla byť ešte úspešnejšou. Ale keď sme sa spolu pozreli na to, čo jej naozaj dáva energiu a zmysel v živote, zistila, že keby mala toľko peňazí, že by už nikdy nemusela pracovať, tak by napriek úspechu určite robila niečo iné v úplne inej oblasti ako teraz. Jej vášňou je pomôcť ženám pred a počas tehotenstva, aby sa vedeli rozhodnúť, kedy otehotnieť, aby tehotenstvo malo dobrý priebeh. Vždy radila svojim kamarátkam v tejto oblasti a nesmierne ju to baví a rozumie tomu. Teraz si najala manažéra pre svoju existujúcu firmu a naplno sa začína venovať rozvoju podnikania vo svojej srdcovej oblasti. Aby som to zhrnula, svoje klientky učím, aby vedeli do jedného celku spojiť to, ako zarobia peniaze s tým čo ich baví a napĺňa.”
Ako pracuje so ženami?
„Komplexne, často s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, zameranie a ciele tej ktorej ženy. Popíšem to na príklade jednej prominentnej ženy, ktorá bola vo vysokej politike a potom odišla. Začala so mnou pracovať, pretože plánuje návrat do politiky a o rok chce kandidovať na prezidentku vo svojej krajine. Objavili sme viaceré oblasti jej života, kde si musela vyjasniť niektoré svoje hodnoty a priority, aby vedela byť sama sebou a lepšie vyjadrila svoj odkaz a sľub pre svoju krajinu. Odkedy spolupracujeme, je nielen šťastnejšia a spokojnejšia napriek tlaku spojeného so svojou pozíciou, ale aj viac ľudí začína chápať jej politický odkaz. Úspech každej ženy závisí od veľa okolností. Niekto cieľ dosiahne za tri mesiace, iný za dva roky. S každou ženou pracujem individuálne.”
Dokáže pomôcť každému?
„Myslím si, že áno. Ale rozhodla som sa v súčasnosti orientovať len na ženy, ktoré si za niečím stoja a majú veľkú víziu, ktorú chcú zrealizovať. Najviac ma zaujímajú ženy, ktorým nejde len o seba a najbližších, ale ide im o dobro komunity, spoločnosti alebo ľudstva. Viem, že keď ja pomôžem im, ony pomôžu stovkám, tisícom alebo miliónom iných. Mám klientky v Európe, v Ázii, v Severnej i v Južnej Amerike, ale aj na Slovensku a v Čechách. Spolupracujem napríklad aj s Andreou Vadkerti. Je to fascinujúca žena s nesmiernou energiu a veľkou vízou.”
Kde je dnes Bea Benková doma?
„Ja som doma tam, kde sú ľudia, ktorých mám rada. Bývam s manželom už niekoľko rokov v Londýne, veľa cestujem po sveta a trávim čas s priateľmi, povedzme v Amerike alebo v Hong Kongu. Zároveň mám stále blízko k Slovensku, ktoré pravidelne navštevujem. Som veľmi kozmopolitná, taký svetový občan.”
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
